Ako som stretol Dračí Hlídku

Ako som stretol Dračí Hlídku

 

Možno ešte stále máte v pamäti detské /študentské časy, keď ste sa naháňali s obojručnou sekerou po lese a bojovali proti zlým goblinom. Keď vaša liečiteľka kvôli zlému hodu kockou nedokázala vyliečiť ani kurie oko a družina sa vám rozpadla pred jaskyňou, v ktorom spal drak. Alebo permoník? To už sa nikdy nedozviete. Boli to nádherné časy. Hrali ste Dračí Doupě a úžasne ste si užívali každý večer s kamarátmi a s kockami v rukách.

  Pre niekoho bol Dračák (podaktorí ho volali aj Dráčko) príjemným rozptýlením, pre niekoho sa Dračí Doupě stalo jednou krásnou epizódou v živote. Nostalgia je však sviňa a stále funguje. Občas sa ešte na fórach stretávam s témami typu: „Hrozne rád by som si zahral to, neviem ako sa to volá, ale bol som tam elf a liezol som s kamošmi do kobiek a strašidelných hradov.“

  Sú však medzi nami aj takí, pre ktorých sa Dračák stal životným štýlom a snažia sa oživiť jeho slávu. Chceli by priblížiť tento zaujímavý herný systém aj mladším, ukázať im, v čom je zaujímavý, a že sa dá večer s priateľmi prežiť aj bez ťukania do mobilu, či do klávesnice.

  Lenže ... lenže klasické Dračí Doupě je už niekoľko rokov mŕtve. Pravidlá sú vypredané a nezohnateľné. Vydavateľstvo nechystá dotlač, no licenciu, samozrejme, nepredá.

  Ale  nakoniec sa našla odvážna skupina hráčov, ktorým v žilách prúdi krv dobrodruhov (alebo aspoň krv z hier na dobrodruhov) a tí sa rozhodli, že pôvodné DrD prepracujú, upravia ho, sprístupnia tým, ktorí sa s takouto hrou ešte nikdy nestretli. Že vytvoria Dračí Hlídku, ktorá bude rovnaká a predsa iná, ako ich obľúbené RPG

  Len nedávno som bol v Terchovej. V jej blízkosti sa nachádza plno prírodných krás, dajú sa robiť úžasné túry a slovenské špeciality sa zapíjajú českým pivom. Pri jednom takom zapíjaní som stretol veselého človeka. V pravej ruke držal pravidlá Dračí Hlídky (v ľavej zasa ruku svojej manželky) a usmieval sa. Sú to úžasné náhody, kedy na tom úplne najnepravdepodobnejšom mieste stretnete ľudí, ktorých by ste síce stretnúť chceli, no ani sami neveríte, že sa to môže stať. Z krátkeho rozhovoru s hlavou celého tímu Dračí Hlídky sa stal dlhý (no aj tak príliš krátky pokec na to, aby sme si mohli všetko povedať) a ja som z terchovskej krčmičky odchádzal vytešený ako hobit, ktorý sa dostal do skladu s „dýmkovým kořením“ (viem, je to fajkové korenie, no mne sa tento pojem nikdy nepáčil).

  Prečo?

  Lebo som pravidlá držal v rukách, listoval som v nich a zistil som minimálne to, že sú celkom pochopiteľné aj pre málo skúsených hráčov.

  Lebo sa nezdajú byť zahltené zbytočnými informáciami a nemajú príliš veľa strán (tuším okolo 165, ale nie som si istý. Tým myslím Pravidlá pre hráčov; pravidlá pre DM som v ruke nemal).

  Lebo z Dračí Hlídky skutočne dýcha atmosféra prvého Dračáku.

  Lebo pravidlá sú spríjemnené krásnymi ilustráciami.

  Lebo dobrodružstvá sa dajú stiahnuť z ich stránky úplne zadarmo (a už som sa na ne pozeral, ide o celkom kvalitné herné príbehy).

  Lebo by knihy (pravidlá budú dve – pre hráča a pre Pána jaskyne) mali vyjsť ešte tento rok.

  Jediná vec, ktorá ma prekvapila (neviem, či pozitívne alebo negatívne) je, že si celý projekt financujú sami. Čo v preklade znamená, že kým sa knihy dostanú na pulty kníhkupectiev, polovica pracovnej skupiny bude musieť predať svoju ľavú obličku a vedúci projektu aj pľúca a srdce. Vlastne, srdce nie – tú už dávno venoval tejto hre.

  Takže, tí, čo teraz čítate, podporte ich aspoň tým, že sa pozriete na ich webovú stránku www.dracihlidka.cz . Vyzerá veľmi kvalitne. Ak by ste mali čas a možnosť, napíšte im o nejakých väčších akciách na Slovensku, kde by mohli propagovať túto hru. Ide o cony a nejaké udalosti, kde sa hrajú spoločenské hry a pod.

  ... a ja urobím ešte jednu vec. Budem túto hru hrať. Myslím, že tým poteším celú dračí hlídku najviac.

Potvorobijci 2 ... is coming

Na pohľad úplne obyčajná štvorica. Okuliarnatý tučko, ktorý si všetko zapisuje do svojho zápisníka, blonďavý šibal obzerajúci sa za každou sukňou, krátkovlasá slečna a jej priateľ. Spája ich kamarátstvo na život a na smrť (občas doslova) a jedno veľké tajomstvo. Sú potvorobijcami. Mladými dobrodruhmi, ktorým sa podarilo dostať sa do minulosti. Do doby slovanských vladykov a avarských kúziel. Do obdobia, keď démoni neboli iba v rozprávkach a mágia temných šamanov sa plazila sťa jedovatý had starodávnou krajinou.

Ďalšie dobrodružstvo (ne)obyčajnej štvorice sa bude odohrávať o pár mesiacov po udalostiach v letnom tábore. Prázdniny sa skončili, začala škola. Na Buca, nášho plnoštíhleho bifľoša (skôr plného, než štíhleho) sa valí jeden problém za druhým. Pán Klein, staručký profesor archeológie, si zasa myslí, že by nebol zlý nápad, vyraziť s mladými na jednu zabudnutú zrúcaninu a ukázať im, ako vyzerá archeologický výskum. Lara si nerozumie s otčimom, Erik sa rozišiel s frajerkou a magická kopija zasa začína žiariť. Lukáš vie, čo to znamená. A nie je z toho nadšený. Pradávne obdobie ich znova volá a žiada o pomoc. Nastáva čas boja, čas, keď o ľudských osudoch rozhodujú temné čary a mŕtvi sa túžia prebudiť zo svojho večného spánku. Rovnako ako v béčkových filmoch.

autorom ilustrácií bude (ako inak) Jakub Šimjak

Recenzia: Ako si zostaviť rodokmeň

Juraj Snopek, Marek Tettinger: Ako si zostaviť rodokmeň

… alebo perfektný darček starších a mierne pokročilých.

Čím je človek starší, tým viac sa zaujíma o svojich predkov. Je to tak. Človek sa snaží zistiť, odkiaľ pochádza; akí boli príslušníci jeho rodu – tí, ktorých už nikdy nestretne. Čo dokázali? Boli slávni? Ako žili a kde žili_ Možno je to preto, lebo sa sám s nimi porovnáva. Dosiahli viac, ako ja? Boli vzdelanejší? Mám byť na nich hrdý? Alebo radšej o tom korheľovi zo začiatku devätnásteho storočia, ktorý bolo môj praprapradedo, nemám nikomu hovoriť.

Problém pri hľadaní minulosti svojej rodiny je, že nevieme, ako na to. Ako začať? Kde sa informovať? Ako postupovať?

Práve kniha dvojice autorov Snopek-Tettinger môže podať pomocnú ruku a previesť základmi genealógie (nemýliť si s geriatriou aj keď...) – čo je vedecký odbor zaoberajúci sa štúdiom rodov a rodopisu.

Napriek tomu, že som napísal slovo vedecký, kniha je určená pre laickú verejnosť. Je napísaná jednoducho a často aj zábavnou formou ukazuje (ten vtip o farárovi z veľkého Bielu ma dostal), akým spôsobom krok za krokom by mal postupovať amatérsky pátrač rodinnej minulosti.

Prvá kapitola sa venujú teórii – vymedzuje genealogické pojmy. Popisuje rozdiel medzi rodokmeňom a rodostromom; vysvetľuje (pre mňa) neznáme slovko probant atď. Už v tejto kapitole sa ukazuje, že autori celú publikáciu tvorili tak, aby zaujala neodborníkov – takých, ktorí sa v živote s genealógiou nestretli a chcú mať všetko podané jednoducho, vecne, no pritom zaujímavo.

Aj druhá kapitola sa nesie v tomto duchu. Rozpráva sa v nej o rodine – ako sa dajú v rodine zistiť informácie o predkoch. Koho sa pýtať a najmä ako sa pýtať? Ako formulovať otázky, ako zaznamenať rozhovor. Ďalšia kapitola – matrika. Čo hľadať, kde hľadať, ako sa správať v archíve a pod.

Aj ostatné časti knihy sú v tomto duchu. Človek sa dozvie zaujímavé veci o urbároch, cechových dokumentoch, armádnej databáze, o pôvode priezvisk. Zistí, že existujú aj webové stránky, z ktorých nakoniec možno nezistí nič (ako napríklad ja), prípadne ho posunú v pátraní ďalej.

Úplne geniálny je prebal. Keď ho rozložíte (je tak zvláštne poskladaný), zistíte, že ide o veľkú listinu – rodostrom, a vy doň môžete vpisovať mená.

Aby som sa priznal. K tejto knihe som sa dostal úplne náhodou – vlastne nechtiac. Moje dieťa dostalo za domácu úlohu urobiť rodokmeň našej rodiny (Tati, ja ani neviem, kto bol môj dedko!) a ja som bol nútený mu pomáhať. Nakoniec sme sa do toho zažrali tak veľmi, až sme sa dohodli, že v lete nebude žiadne more, ale pôjdeme na Liptov a budeme pátrať po tom, čo robil jej pradedko a ešte starší príbuzní. Aj keď neviem …. ako jej vysvetlím, čo to bola arizácia.

Počet strán: 224
Väzba: pevná väzba s prebalom
Jazyk: slovenský
Rok vydania: 2017

Dá sa kúpiť: www.bux.sk/knihy/389378-ako-si-zostavit-rodokmen.html

Recenzia: Osudová trojka

Stephen King: Osudová trojka (Temná veža II.)

Stephen King píše masívne romány. To má vyše 1000 strán, Pod kupolou skoro 900, Svedectvo možno o pár strán než balónkový klaun, no jeho najväčším projektom je rozhodne Temná veža. A teraz ju konečne nájdeme v kníhkupectvách aj v slovenčine. Zatiaľ aspoň prvú a druhú časť.

Muž v čiernom unikal cez púšť a pištoľník kráčal v jeho stopách. Takto sa začína monumentálna sága Stephena Kinga a zároveň aj prvá kniha o Temnej veži a mystickom Stredosvete. Treba však povedať pravdu. Prvá časť s názvom Pištoľník v srdciach čitateľov príliš nezabodovala (samozrejme, musíme odmyslieť kingofilov, ktorí zbožňujú všetko, čo kráľ hororu napíše).
V prvom rade to bolo kvôli tomu, že sa román dostal na pulty našich kníhkupectiev v dobe, keď už Kinga poznal každý ako autora strašidelných príbehov a Pištoľník je všetkým možným, ale hororom skutočne nie je. To skôr akýmsi psychedentickým postkatastrofickým románom, ktorý ktorý má blízko k  westernu a k anglickej poézii obdobia romantizmu, konkrétne k básni  Roberta Browninga Junák Roland k Temnej veži prišiel.

Po druhé - prvá kniha o Rolandovi je pozliepaná z poviedok, ktoré boli dávno pradávno publikované na stránkach The Magazine of Fantasy and ScienceFiction.

A po tretie - po nedávnom uvedení filmu Temná veža na plátna kín, ktorý sa stal absolútnym prepadákom, sa noví obdivovatelia Kingovej tvorby do čítania príliš nehrnú.

Takže, aby sme si to zrekapitulovali - text je o kovbojovi nepodobnom Clintovi Eastwoodovi žijúcom v šialenom madmaxovskom svete a namiesto akcie je kniha pretkaná náznakmi a množstvom imaginácií.

Pokračovanie s názvom Osudová trojka je úplne iná. Kompaktnejšia, dynamickejšia, akčnejšia. Roland sa prebúdza na pláži a je atakovaný démonickým homárom, ktorého síce poráža, no je k smrti vyčerpaný a nachádza trojicu "dverí" do nášho sveta. Tie ho majú doviesť k vyvoleným, ktorí ho budú sprevádzať k veži. Tí traja sú - feťák Eddie, schizofrenická beznohá Detta (alebo Odetta) a nakoniec ... ehm ... no...   

King však ani v pokračovaní nepoľavil vo svojej grafománii. Popisuje všetko, vždy a všade.

Výhľad mierne poklesol. Za dverami, cez ktoré sa pištoľník pozeral, sa sprava vynorila ruka a chytila kľučku dverí, na ktoré sa pozeral. Videl trochu vyhrnutú manžetu modrej košele, odhaľovala kučeravé čierne chĺpky. a dlhé prsty. Na jednom bol navlečený prsteň s drahokamom - rubínom, firedimom alebo obyčajnou lacnou bižutériou. Pištoľník hádal to posledné, kameň bol skutočne priveľký a nevkusný.

s. 40

Čitateľom oboznámeným s autorovou tvorbou je ale táto informácia všeobecne známa a napriek tomu, že Stephen King takouto "vatou" dokáže text neskutočne nabobtnať, nie sú popisy nudné (a ak áno, dajú sa jednoducho preskočiť). V Osudovej trojke si ich človek ani nevšimne, lebo už od začiatku je nasadené rýchle tempo, ktoré sa udržiava až do konca. Priam sa zdá, že Pištoľník bol iba melancholickým úvodom a Osudová trojka tou skutočnou prvou kapitolou celej ságy.

Takže - záverečné odporúčanie, lepšie povedané viac záverečných odporúčaní:

1. Temná veža je Kingov Opus Magnum. Je však iná, než všetky jeho ostatné diela. Ak ste aspoň trocha fanúšikom tohto autora, nemáte čo riešiť.  

2. Ak ste sa prelúskali Pištoľníkom a nepáčil sa vám, dajte Temnej veži šancu a začítajte sa do pokračovania. Uvidíte, že stojí za to.

3. Ak ste sa prelúskali Pištoľníkom a páčil sa vám, pri Osudovej trojke budete priasť ako Garfield po piatej porcii lazaní.

P.S. Ozaj, mohol by mi niekto vysvetliť vetu: Obzeral sa po homárnostiach ale nijaké nevidel (s.29). Ja ju nechápem.      

  

Počet strán: 488

Väzba: pevná väzba

Jazyk: slovenský

Rok vydania: 2017

Kniha sa dá kúpiť:  https://www.bux.sk/knihy/299953-osudova-trojka.html