štvrtok 31. decembra 2015

Recenzia - Ozvěny velké písně

David Gemmell: Ozvěny velké písně

Posledná Gemmellova kniha, ktorá bola preložená do češtiny má názov Ozvěny velké písně. Aké symbolické. Kráľ hrdinskej fantastiky odišiel pred desiatimi rokmi, no jeho ozveny ešte stále znejú. V nás.

Táto recenzia nebude objektívna. Ani náhodou. David Gemmell patrí medzi mojich najobľúbenejších spisovateľov a do istej miery je i  mojím vzorom. Pri čítaní jeho diel som si uvedomil, že ak by som náhodou  niekedy začal písať, chcel by som vytvoriť podobne zaujímavé príbehy a podobne úžasné charaktery, aké má on vo svojich knihách. Doteraz sa mi to nepodarilo. Nevadí. Gemmell bol iba jeden a nik sa k jeho postu nepriblíži, aj keď sa o to hockto pokúša.
   Na gemmellovkách som vyrastal. Vlastne nevyrastal. Bol som už dospelý, keď som objavil jeho Legendu. No tá sa mi vryla do duše viac, než celá prsteňová sága. Aj som prestal dýchať pri atmosfére, akú on dokázal vytvoriť okolo príbehu o obliehaní nedobytnej pevnosti Dros Delnoch. Srdce mi búšilo počas každej bitky. Radosť, smútok, prekvapenie... tieto pocity sa intenzívne vystupňovali ako som knihu čítal.
  Podobne som prežíval osudy Tuláka, Jeruzalémana, Světlonoša a Gemmellovho (podľa môjho názoru druhého najúžasnejšieho diela) prerozprávania Trójskej vojny.
  Nie každý jeho román bol dokonalý, no každý z nich bol určite nadpriemerne strhujúci a čitateľsky veľmi atraktívny.
   Až teraz sa mi do ruky dostávajú Ozvěny velké písně. Posledná kniha, ktorá vyšla v češtine. Naposledy vstupujem do Jeho sveta a naposledy prežijem Ním vymyslený príbeh. A potom už nikdy viac. Už nikdy nič nové od Gemmella neprečítam. Je mi trocha smutno.
   Avatári, božská rasa nadľudí, tisícročia vládli, no ich doba sa chýli ku koncu. Po veľkej katastrofe ich zostalo málo, ostatné národy sa búria, sú nespokojní s ich despotickou nadvládou. Avatárska mágia, moc kryštálov, vysychá. Do toho prichádza Zlo. Kruté nadľudské bytosti, ktoré sa rozhodli vyhladiť celý svet a nakŕmiť svoju bohyňu krvou porazených.  A Avatári sa musia rozhodnúť. Podriadia sa zlu, alebo pomôžu tým, ktorých stáročia utlačovali, a ktorí ich nenávidia. Zachránia seba na úkor svojho sveta, alebo celá ich rasa padne v nerovnom boji.
   V tomto príbehu nájdeme všetko, v čom bol Gemmell najlepší. Máme tu silné charaktery, popisy bojov, obliehanie opevneného mesta, je tu láska. Nepriateľ je desivý a hrdinom sa stávajú tí, ktorým nik neveril, ktorých všetci nenávidia. Motívov, ktoré dotvárajú obraz príbehu je hneď niekoľko. Vlastne je ich tu veľa a to je asi najväčším mínusom diela. Zatiaľ čo George R.R. Martin a jemu podobní  by takýto príbeh roztiahli do desaťdielnej ságy,  Gemmellovi stačilo necelých štyristo strán.
   Nestačilo. Psychológia postáv je príliš nárazová, čitateľ túži spoznať viac z histórie avatárskeho svet, no to sa mu nedostáva. Všetko je akosi urýchlené, len aby sa dej odvíjal správnym smerom.  A keď sa dočítajú posledné riadky, posledná veta z románu, v čitateľovi začne hlavou víriť plno myšlienok, plno otázok a najvýraznejšia z nich bude: „A toto bolo všetko?“  

   Toto bolo všetko. Toto boli ozveny jeho najlepších príbehov, jeho hrdinských piesní. Ale aj táto posledná ozvena v nás dokázala vyburcovať nádherné emócie, na ktoré dlho budeme spomínať.

§  Počet strán: 376 strán
§  Väzba: brožovaná väzba
§  Jazyk: český jazyk
§  Rok vydania: 2015  

nedeľa 20. decembra 2015

Recenzia - Stratení nájdení


Stephen King: Stratení nájdení
... alebo Cesta do hlbín pokrivenej duše. 

Tak, už to vieme! Najnebezpečnejšie povolanie na svete má profesionálny spisovateľ. Nielenže si z neho môže príliš oddaná čitateľka urobiť nedobrovoľného pacienta, dokonca ho hocaký šialenec môže zastreliť iba preto, že mu nepozdáva, akým smerom sa posúva charakter niektorej z literárnych postáv.
   A takto dopadol aj John Rothstein. Starý samotársky autor bestsellerov, ktorý svoje diela písal už iba do šuflíka, lepšie povedané – do sejfu. V tom trezore mal i peniaze a zlodeji si naň robili chúťky. A ešte k tomu, jeden z tých zlodejov bol Morris Bellany. Mladík, ktorý až fanaticky obdivoval hlavnú postavu Rothsteinových románov.
   Takto nejako sa začína Kingova kniha Stratení nájdení, ktorá by sa dala označiť ako voľné (také voľné, že už voľnejšie ani nemôže byť) pokračovanie románu Pán Mercedes. Morris rukopisy, samozrejme, získa, nestihne si ich však ani prečítať, nakoľko sa dostane do väzenia. Po rokoch ich objaví mladý chlapec, no po rokoch je z väzenia prepustený aj Morris Bellany a čitateľ môže sledovať, ako sa bude príbeh odvíjať.
... lenže ... je tu to nepríjemné slovíčko „lenže“.
   Lenže už z anotácie vieme, že mládencovi budú pomáhať kladné postavy z Pána Mercedesa, takže zvraty v deji prestávajú byť prekvapivé. Lenže sa vlastne strašne dlho nič nedeje. King sa (klasicky svojsky) zaoberá všetkými možnými maličkosťami, a aj keď je jeho štýl písania vždy zaujme, po čase kniha začne nudiť.
   Lenže kladné postavy (konkrétne bývalý policajt Bill Hodges, jeho priateľka Holly Gibneyová a Jerome Robinson – to tiež sa dá vyčítať z anotácie) sa do deja dostanú spôsobom – Svet je malý a každý každého pozná,  prípadne – Môjho sestrinho frajera pes pozná .... 
   Lenže nie je to horor a dokonca ani detektívka, lebo oproti predchádzajúcemu dielu pátrači až príliš rýchlo uhádnu aký motív vedie páchateľa k zločinu.
   Lenže Morris Bellany je iba slabým odvarom Bradyho Hartfielda, šialenca z Pána Mercedesa, lenže ...
   A už dosť! Ak by sa pokračovalo iba vo vymenúvaní negatív (a pár ich ešte je) mohol by sa vyvodiť nesprávny záver, že Stratení nájdení nestojí za prečítanie. A to by nebola pravda.
   Už to, ako autor dokázal prepojiť príbeh s udalosťami okolo ukradnutého mercedesu je úžasné. Parádna je aj sonda do psychiky narušeného Bellanyho, popis života vo väzení a to finále... to finále je znova kingovsky veľkolepé. Nehovoriac o závere románu. Stephen King práve tam ukazuje, ako si s čitateľmi zahráva, ako ich napína, a že hrôza, ktorá začala knihou Pán Mercedes vôbec neskončila a krátka zastávka u Morrisa Bellanyho, bola najskôr iba kvôli tomu, aby si penzionovaný detektív Bill Hodges trocha oddýchol a potom sa najskôr konečne (v pripravovanej tretej časti) mohol popasovať so svojou Nemesis.


§  Originálny názov: Finders Keepers
§  Počet strán: 512 strán
§  Väzba: pevná väzba
§  Rok vydania: 2015


     

nedeľa 22. novembra 2015

Recenzia - Testament

Miloš Janoušek: Testament

  Nie pri každej knihe sa dá oddýchnuť. Mojou Nemesis je Malazská kniha padlých. Pri nej trpím, nedýcham, zúrim. Ale po jednej časti tohto monumentálneho opusu som si vynikajúco oddýchol pri Testamente. A to je fakt.

 Literárne diela s prvkami fantastiky sú laickou verejnosťou vnímané ako mnohostranové veľmi hrubé knihy, často až siahodlhé ságy, v ktorých dobro väčšinou víťazí nad zlom. Môže to byť klasická fantasy, môže to byť sci-fi, no pre čitateľov nepobozkaných fantastikou ide vždy  iba o dospelácku obmenu detských rozprávok. Musí v nej byť nadprirodzeno (démon, drak, polonahá elfka alebo krásna mimozemšťanka) a nejaký hrdina (rytier, bradatý trpaslík či vesmírny mariňák), ktorý dané nadprirodzeno spacifikuje (v prípade elfky alebo prsnatého emzáka si domyslite akým spôsobom).
  Útla zbierka poviedok Miloša Janouška však dokazuje, že takéto dogmatické vnímanie je scestné, že sa fantastika dá písať aj úplne inak.
  Poviedky sú krátke. Podaktoré na dve – tri strany, maximálne do desať. Čítajú sa veľmi ľahko a kvôli dĺžke aj rýchlo. Čitateľ sa nestratí v deji a následne ich môže podľa seba interpretovať, hľadať v nich skrytý význam. To, že autor je pesničkárom sa v poviedkach rozhodne prejavilo. Síce som nebol osobne konfrontovaný s jeho skladbami, ale tak, ako piesne folkových spevákov vplývajú na myšlienky poslucháčov, rovnako aj Janoušekove poviedky vplývajú na tých, ktorí ich čítajú. Texty nie sú priamočiare, pod ich povrchom možno objaviť aj iný (enviromentálny, morálny, filozofický)  pohľad. 
  V príbehoch dokonca fantastika nehrá prvé husle. Nájdeme v nich síce prvky sci-fi, mystiky aj hororu, no je to iba pridaná hodnota. To, ako keď sa žena obtrie o pánske trenky a o deväť mesiacov sa narodí krásne dieťa, aj v týchto poviedkach stačila štipka, náznaky fantastickosti, pomocou ktorých autor vyplodil pekný text. Občas síce zamrzí, že niektoré poviedky sú ukončené skôr, než by čitateľ čakal, akoby boli seknuté práve v tom najlepšom, no to je daň za krátkosť a  viacvýznamovosť.     
  V zbierke je humor. V zbierke je paródia, občas sarkazmus, no rovnako aj smutné, tajomné a najmä temné tóny. To dokazuje i krásna, no temne depresívna obálka od Martiny Pilcerovej a, samozrejme, názov knihy.
  A ktoré poviedky by som ja osobne vyzdvihol, ako TOP? V prvom rade ekologický Testament, potom dickovskú Koexistenciu a úsmevné dielko so zaujímavým názvom Podivných návštevníkov privádza noc.


§  Počet strán: 184 strán
§  Väzba: pevná väzba
§  Rok vydania: 2015

         

utorok 6. októbra 2015

Článok - Desať stolových hier, ktoré formovali môj fantastický svetonázor


Je tomu čochvíľa už rok, čo som napísal článok o desiatich knihách, ktoré zmenili môj fantastický svetonázor. Takže nastal čas dať znova nejakú desiatku. A keďže si občas aj rád niečo zahrám, pokúsil som sa vytvoriť rebríček svojich top 10 spoločenských hier, ktoré majú akú-takú súvislosť s fantastikou.  

Red November  - jedna porúchaná ponorka a skupinka potrhlých komunistických gnómov v nej. Čas splynie rýchlejšie než voda (ktorá sa do ponorky valí) a hráči zastupujúci pojašených trpajzlíkov musia konať. Na dne totiž číha obrovský Kraken. Bláznivá, možno o štipku komplikovanejšia hra, v ktorej najdôležitejšie je nájsť podobne bláznivých hráčov, ktorí si hru chcú užiť. Potom môžu nastať situácie typu – Vyleziem z ponorky, zabijem chobotnicu a vrátim sa, len aby niekto založil oheň v plavebnej komore a ja uhorím. ... A ešte k tomu - v hre sa vyskytuje vodka! 

Arkham Horror- Vyše pol roka nám trvalo, kým sme pochopili pravidlá. Naše Arkham párty sa potom ale stali povestné v širokom okolí. Hra na celú noc, v ktorej ničíte démonov objavujúcich sa v meste Arhkam, vyzbrojujete svojich hrdinov (detektívov) a tí, namiesto toho aby zomreli, sa väčšinou iba zbláznia. Ale keď sa na konci prebudí Prastarý! To každého prejde smiech. Nezabudnuteľná hra, na ktorú bude hráč dlho-dlho spomínať.

Munchkin – Naša náhrada za Arkham. Časovo ide o kratšiu hru ( hodina aj čosi), sú to karty, takže zaberie menej miesta (Arkham sme kvôli miestu museli hrať na koberci) a najmä – je to šialene zábavné. Munchkin sa neberie vážne a parádne sa pritom dá ubližovať. Kamoš chce pomôcť v boji proti potvore? Vyzbrojte potvoru, aby ho nakopala – veď vy viete kam. Druhý kamoš sa predsa len rozhodol, že pomôže tomu prvému? Ešteže máte poruke nejaké kliatby...

Duch – Extréme rýchla postrehovka. Vyloží sa karta a ty musíš zo stola zobrať vec, ktorá sa na karte nachádza. Prípadne nenachádza. Lenže, sú tu aj ostatní. A ženské osadenstvo má dlhé nechty. Au! To budú doškriabané ruky a dolámané prsty. Najväčšia zábava je, keď niektorý z hráčov je farboslepý.

Milostní dopis – Iba šestnásť kariet. Skutočne iba šestnásť. A v ruke držíte len jednu kartu. Zaujímavá a veľmi jednoduchá hra, pri ktorej sa nepodvádza. Na krátke odreagovanie pred alebo po nejakej komplikovanej hre ako stvorená. Pozor! Nehrať pod vplyvom alkoholu! Potom nastanú zaujímavé situácie. Napríklad ako u nás, keď jeden mierne spoločensky unavený účastník donekonečna opakoval: „Ty si princ! a druhý (ešte k tomu „zmaďarské znárodnosti) mu kontroval „Ty si baran!“ (namiesto barón)

Sabotér – Taká malá, priam by som povedal  krčmová, záležitosť. Hráči hrajú za trpaslíkov, ktorých úlohou je dokopať sa k pokladu, alebo za trpaslíkov hajzlov, ktorí prvú skupinu sabotujú. Lenže, spočiatku nikto nevie, kto je kto. A čím neskôr sa to zistí, tým je väčšia zábava. Lebo potom ... potom aj dobrí trpaslíci môžu byť väčší hajzli než tí zlí. Čím viac hráčov (tuším max 8, s rozšírením ešte viac), tým lepšie. Naposledy som hru hral vo Vysokých Tatrách po jednej dlhšej túre. Bola to úžasná túra a bol to úžasný večer.  

Ticket to Ride (Europe) – Číslo jedna. No dobre, je až na siedmej priečke, no aj tak je u nás doma najčastejšie hraná. A pritom ide o vláčiky. Postaviť čo najdlhšiu dráhu a dokázať spojiť isté mestá, ktoré sa vylosujú, bez toho, aby vám vašu železničnú trať niekto sfušoval. To je celé. Lenže aj iný chce postaviť najdlhšiu dráhu, aj iný chce spojiť (iné) dve mestá. A vy sa snažíte mu jeho úsilie sfušovať. Paráda! Inak – pekné vláčiky, pekná mapa a pekné karty k tomu. A že táto hra nemá s fantastikou nič spoločné!? Má! Je fantatická!

Proroctví – Proroctví som hral iba raz. Bol letný, prázdninový deň a ja som mal na krku synovcov. Jeden z nich si priniesol hru. Túto hru. Tápali sme v pravidlách, spočiatku sme nevedeli „wo co gou“, napriek tomu sme sa zo všetkých síl snažili ju dohrať. Aj sme dohrali. Ako to skončilo, už neviem. Pamätám si iba večer po hre. Sedeli sme pri táboráku a dlho-dlho sme sa bavili o tom, aké bolo Proroctví úžasné, aké chyby sme urobili, ako a kedy si ju zahráme nabudúce. Nabudúce sa už ale nekonalo. A to je veľká škoda.

Velbloudí dostihy – A na tomto, čo je fantastické? A asi to, že si jedna ťava zoberie na svoj chrbát druhú, prípadne sa tam pomestí ešte jedna a ešte, a ešte jedna k tomu. A ony si takto utekajú a hráči stávkujú, ktorá zvíťazí, a ktorá vyfľusne s poslednou slinou svoju dušu. A je tam jedna unikátna pyramída a je to veľmi milo nakreslené a dobre sa to hrá. A stačí?!


Pán prstenů (hra na hrdinov) – Zjednodušená verzia Dračáku (Dračí doupě). Kúpil som si ho pre seba, ešte v časoch úplného opojenia Tolkienovým dielom. To bolo dávno v tzv. predjacksonovskom období. Ani som nevedel, o čo ide. Vošiel som do kníhkupectva (fakt, predávali to v jednom dobrom kníhkupectve v Nitre) a kúpil. Nakoľko som vôbec nechápal, čo odo mňa tie zošity chcú, daroval som hru synovcovi. A myslím, že som urobil dobre. On ho s kamarátmi hrá dodnes. Ale raz som si s ním aj ja hru vyskúšal. A viete čo? Bolo to dobré.

utorok 21. júla 2015

Recenzia - Vesmírne prípady

Jozef Žarnay: Vesmírne prípady

V minulosti bola budúcnosť krásna. Žiarila všetkými farbami a ľudia terramorfovali planéty s úsmevom na tvári.

   Naozaj to nebolo tak dávno, čo smer vedeckej fantastiky vytyčoval pán Roddenberry so svojim Star Trekom. S tým pravým, starým Star Trekom. S kapitánom Kirkom, múdrym Vulkáncom Spockom a ostatnými, ktorí sa zo všetkých síl snažili o celogalaktický (a medzigalaktický) mier. Žiadne abramsovské akčné výbuchy, ale snaha o diplomatické riešenie sporov. Namiesto zbraní, bystrá myseľ, a keď už náhodou došlo na streľbu, phasery iba omračovali.
   V podobnom duchu sa nesú aj príbehy z tejto knihy. Je rozdelená do dvoch častí. Zatiaľ čo prvá je súborom poviedok s rozličnými hrdinami, druhá sa zaoberá detektívnymi prípadmi poručíka Galaktopolu (galaktická polícia) Rada Torysana. 
   Prvá časť je akýmsi vstupom do imaginácií autora, do jeho bezbrehej fantázie a láskavého zmýšľania. Príbehy majú harmonické konce, násilie je ohlodané na minimum a všetky nedostatky textov sú prekryté úžasným rozprávačským nadaním. Vlastne tam nedostatky ani nie sú. Len doba, odvtedy, čo ich pán Žarnay napísal, dosť postúpila a zmýšľanie ľudstva sa nanešťastie mierne pozmenilo. Samozrejme, aj prudký nárast techniky spôsobil, že sa čitateľ občas mierne uškrnie nad niektorou časťou poviedky.
Napríklad – „Von vychádzali zriedkavo a do bytu si multimilionár nedal zaviesť ani telefón.“ (s.7) – veď na čo by mu bola pevná linka, keď mobilné pokrytie je všade, nie!? Bežne chytíte signál na Zamnkovského chate a nedivil by som sa, ak by sa dalo dovolať aj z Kriváňa (neskúšal som)
A propos – Kriváň. To je aj názov jednej úžasnej poviedky, na ktorú sa určite nebude dať ľahko zabudnúť, aj keď už zhruba v tretine je jasné, aká bude pointa. A podobných, dĺžkou tak akurát, textov je tu viac.
   Je príjemné, že sa Žarnay vyhol zbytočne ťažkým odborným slovám. Prípadne ich nahradil jednoduchšími, aj keď občas niektoré vyvolajú úsmev u čitateľov. Bežne sa používa  hviezdolet a dá sa nájsť i všadechod.
   Druhá časť  zbierky sa zaoberá už spomínaným Radom Torysanom. Rozuzlenia jeho prípadov sú väčšinou jednoduché, texty majú rýchly spád a sám hrdina myslením pripomína vrchného inšpektora Derricka a postavou (možno) jeho pomocníka Harryho.
   Poviedky sa svižne a ľahko čítajú. Možno je v nich trocha viac sentimentu, no knihu si užije každý. Sprvu som uvažoval, komu sú Vesmírne prípady určené. Pre tých, ktorí vyrastali na Žarnayovej Dračej stene a nezabudnuteľných sci-fi románoch z edície Stopy, určite. Volajme to čitateľská nutnosť – vrátiť sa do čias, keď sme snívali o vesmíre spolu so Žarnayovými hrdinami. Lenže ani mladší čitatelia touto knihou nepohrdnú. V texte sa nestratia a nakoľko príbehy nie sú príliš dlhé, čítanie ich nezačne nudiť.
   Až teraz si uvedomujem, že žiaci základných škôl majú v učebniciach zaradených velikánov sci-fi ako Isaac Asimov či Douglas Adams, ktorých štýl písania mladých skôr odradí, než naláka na tento druh literatúry. A pritom stačilo tak málo. Vyhľadať v slovenskej literatúre mená ako Ján Fekete (Cesta okolo galaxie za osemdesiat týždňov), Jozef Repko (Kolónia Lamdba Pí, Tajomstvá troch strelených), alebo trebárs Torysanove detektívne prípady. Možno by sa čitateľská gramotnosť dnešnej mladej generácie zvýšila. 
   A možno ... možno by nakoniec budúcnosť ľudstva mohla byť minimálne taká zaujímavá, ako si ju vysnívali Gene Roddenberry a náš Jozef Žarnay.     


§  Počet strán: 144 strán
§  Väzba: pevná väzba
§  Rok vydania: 2015


       

pondelok 29. júna 2015

Recenzia: Příliš dlouhá swingers párty

František Kotleta: Příliš dlouhá swingers party

... alebo sexuchtivý Indiana Jones a dobyvatelia strateného análu.

   Porno mám rád. Vždy sa tam niečo deje. Milá blondína s bujarým poprsím potrebuje opraviť vodovod, zavolá opravára, on príde, začne opravovať a tá oprava sa nakoniec celkom príjemne pretiahne. Rovnako ako blondína. A keď tomu prvému opravárovi príde na pomoc jeho kolega ... potom sa pretiahne (pracovná doba a aj upotená blondína) dvojnásobne.
   Příliš dlouhá swingers party je literárne porno. Detektívne porno a fantasy porno zároveň. To, čo na obrazovkách vašich full HD televízorov neuvidíte, čo si na vašich čudným sekrétom ulepených tabletoch nepochytáte, to si František Kotleta mohol dovoliť napísať. Detektívna kancelária sa špecializuje na paranormálne zločiny spojené najmä s mágiou a sexom. A krvou. Žiadna romantika. Riešia sa prípady vrážd (politikov, vojakov, gayov atď.), únosov prostitútok, zaháňaní démonov i kanibalizmus. Krv a iné telesné tekutiny tečú prúdom. Vyskytuje sa tu mnoho vagín, mnoho penisov aj klitoris, ktorí detektívi hľadajú na fotkách mŕtvej, na márne kusy roztrhanej nymfomanky.
   Textu vládne humor. Zvrátený, čierny, sarkastický. A spoločensky i politicky nekorektný. Autor nemá problém robiť si vtipy z islamistov, homosexuálov, z celebrít, či zo súčasnej politickej garnitúry.
   Kniha je zbierkou piatich poviedok, z ktorých väčšina sa odohráva v Prahe. V centre diania každého príbehu je bývalý vedecký pracovník Tomáš Kosek, tohto času detektív, ktorý sa špecializuje na mystiku. Práve táto postava je však najslabším článkom celého diela. Dokáže mať síce poriadnu erekciu a rád súloží, no jeho charizma neprevyšuje veľkosť vlastného pohlavného údu. Vrhá sa do problémov bez rozmyslu, po hlave (alebo niečím iným) a vždy ho musí niekto zachraňovať.
   Ani jedna poviedka nemá žiadnu hlbšiu pointu, chýba im akýsi nadhľad a po prečítaní sa na ne určite rýchlo zabudne. Nemožno v nich hľadať inteligenciu. Ide tam najmä o sex, brutalitu, humor a zabíjanie. Ale aj to je dobrá kombinácia.

   Verdikt – Ak čakáte kulhánkovštinu (ak neviete, čo to je, tak určite nečakáte), nedočkáte sa. Ak ste prudérni, nečítajte! A nečítajte ani vo vlaku! Tá slečna oproti, by si o vás niečo mohla myslieť, ak by očkom mrkla po vašom rozkroku. Alebo by mohol na sedadle ostať fľak. A to by ostýchavý mladík v kupéčku nemusel rozdýchať.  



  • Počet strán: 288 strán
  • Väzba: brožovaná väzba
  • Rozmer: 110×180 mm
  • Jazyk: český jazyk
  • Rok vydania: 2014

utorok 26. mája 2015

Recenzia: Železná skúška

Holly Black, Cassandra Clare : Železná skúška

Fantastika nie je mŕtva! Má svojich prívržencov, svojich skalných fanúšikov a možno s touto knihou (vlastne s celou sériou Magistérium) ich ešte dobrých pár pribudne.

   Takže, čo to tu máme? Chlapca, ktorý prežil (vidí dobre, iba trocha kríva), školu pre mladých kúzelníkov, trojicu najvernejších kamarátov (z toho, samozrejme, jedno dievča), veľkého Nepriateľa, čarodejnícke skúšky a nejakých magických maznáčikov. Namiesto Dumbledora je tu majster Rufus, maniesto Draca Malfoya zasa akýsi Jasper. A to som uvažoval, že sa nebudem vyjadrovať k tomu, že Železná skúška (prvá časť cyklu Magistérium) okatou napodobeninou série o Harrym Potterovi. No nedalo sa. Do očí bijúce skutočnosti sa naozaj nedali prehliadnuť. Povedané našou rečou – Klony útočia!
   A možno je to aj dobre. Autorky našli prázdne miesto v mládežníckej fantastike a rozhodli sa ho vyplniť. Raz darmo, Young Adult Fantasy je nasmerovaná nežnejšej časti mladých čitateľov a primárne pre chlapcov nepíše skoro nik. Nehovorím, že by juniori nečítali Upírie denníky, prípadne Hry o život, no určite sa  tým pred rovesníkmi chváliť nebudú. Ale to, že majú doma práve túto knihu, za to sa im nik nevysmeje.
   Príbeh je priamočiarejší, rýchlejšie odsýpa, je akčnejší, než jeho predloha. Tým, samozrejme, je ochudobnený o rozprávkovosť, možno je menej tajomný a napriek tomu, že skoro celý dej sa odohráva v Magistériu (škole pre budúcich mágov) je pocitovo reálnejší. Osobne mi chýbali maličkosti typu Bertíkove fazuľky každej chuti, pohybujúce sa portréty a všemožné čarovné vychytávky. Aj keď, samozrejme, nejaké boli.
   Naopak, z postáv môže byť čitateľ nadšený. Callum Hunt je čistý rebel, jeho oponent Jasper nie je typickým drsným chlapcom, ktorý každého šikanuje, ale má aj svoje slabé stránky. Tamara (dievča v Callovej partii) je viac dievčaťom dvadsiateho prvého storočia než bola Rowlingovej Hermiona dievčaťom konca dvadsiateho. A aj tí, ktorí sú spočiatku v úzadí, sa príjemne vyfarbia.
   Kniha sa ľahko číta. Ja vhodným vstupom pre budúcich nadšencov fantastiky, ako aj dobrým oddychovým čítaním pre fantasy seniorov. Okrem toho, má veľmi pekné ilustrácie až dospelému človeku príde ľúto, že sa podobné kresby nenachádzajú aj v knihách určených pre staršiu generáciu.
Záverečný verdikt – pre starších: Áno. Kúpte! Blíži sa vysvedčenie a ako každý vie – Za vysvedčenie, knihu! V tomto prípade nie za trest. Vaša ratolesť sa určite poteší, je jedno, či chlapec, alebo dievča. V konečnom dôsledku sa potešíte aj vy, keď knihu vášmu potomkovi čmajznete a na čítanie si vyhradíte jednu noc. Dlhšie vám to nepotrvá.
Záverečný verdikt – pre mladších: Áno! Ak budete mať dobré vysvedčenie, tak dostanete, ak nie, potom si požičajte! Ak ste nečítali Harryho Pottera, aspoň zistíte, na čom v blízkej minulosti fičala mládež. Ak ste čítali, aspoň si obnovíte spomienky na to, čo sa vám páčilo.       

Anotácia: Dvanásťročný Callum Hunt odmalička vie, že ak by sa niekedy zaplietol s mágiou, znamenalo by to preňho smrteľné nebezpečenstvo. Keď dostane pozvánku na vstupnú „železnú“ skúšku do magistéria, tajomnej čarodejníckej školy, rozhodne sa za každú cenu neuspieť. Lenže majster Rufus si ho napriek tomu vyberie za učňa. A tak chlapec prichádza do školy v podzemných jaskyniach, na miesto s magickou, ale aj zlovestnou históriou a neistou budúcnosťou. Žiakov tu učia čarovať a je to celkom zábavné, lenže zároveň ich pripravujú na to, že raz možno budú musieť zachraňovať svet pred Nepriateľom smrti. Call sa prvý raz v živote necíti ako čudák a dokonca verí, že si v magistériu nájde priateľov. Lenže železná skúška je iba začiatok a to najťažšie ho ešte len čaká


§  Originálny názov: The Iron Trial
§  Počet strán: 280 strán
§  Väzba: brožovaná väzba
§  Jazyk: slovenský jazyk
§  Rok vydania: 2015



streda 11. marca 2015

Recenzia: Pán Mercedes

  
Stephen King: Pán Mercedes

Táto recenzia sem nepatrí. Pán Mercedes nie je horor, tobôž nie fantasy ani sci-fi. Je to „len“ dobrá kniha. Ale keďže ju napísal majster hororu, prečo si o nej nepohovoriť.

 Stephen King už neraz opustil svoj rodný hororový prístav a zamútil vody v iných žánroch. A dobre robil. Inak by sme nemali skvosty ako napríklad Rita Hayworthová a útek z väznice Shawshank, postapo román Svědectví, alebo obstojné sci-fi Muž na úteku, podľa ktorého vznikol slabý (ale inak kultový) švarcíkovský film Running man.
   Tentokrát sa rozhodol pre detektívku, konkrétne pre smer americkej drsnej školy (hard boiled schol). A tak tu máme na jednej strane mladého vyšinutého masového vraha, ktorému sa podarilo ujsť pred spravodlivosťou a na strane druhej zasa penzionovaného detektíva, ktorému sa toho vraha nepodarilo dolapiť. Zatiaľ čo starý muž sa čoraz častejšie díva do hlavne svojej vernej zbrane s pocitom, že by svoju životnú púť mohol ukončiť, mladík sa nudí. V mozgu sa mu rodia nápady na ďalšie vraždy, vzniká nový plán, ako sa zahrať s vyšetrovateľom a konečne ho dohnať k samovražde. Začína sa hra na mačku a myš, ktorá,  na počudovanie vraha, sa neskôr mení v solídnu šachovú partu. A v nej občas treba obetovať aj nejaké figúrky.
   Ak King týmto románom niečo dokázal, tak to bolo zvýšenie chorobných predstáv neustáleho ohrozenia u Američanov. Ich paranoja, že každý človek je potenciálny násilník, nebodaj terorista, že sú neustále sledovaní a ich vlastný život je ohrozovaný na každom kroku sa prečítaním tohto románu dvihne o pekných pár percent.
   Ako to autor dokázal? Jednoducho. Tak ako vždy. Vybral si vzorku bežných ľudí (obyčajný policajt, obyčajný čierny študent strednej školy, obyčajný opravár počítačov, obyčajná matka-alkoholička, obyčajný zmzlinár....). Postavy potom dal do svojho prirodzeného prostredia a nechal čitateľov sledovať ich konanie, nazerať do vnútra ich hláv, konfrontovať ich myslením postáv. A následne objaviť, aká je to hrôza.

   Kráča po okraji rozľahlého a takmer prázdneho parkoviska, ktoré bude pred koncertom Round Here napchaté na prasknutie. Úsmev mu z tváre zmizol. Uvažuje o tých chujoch, čo pred deviatimi rokmi napálili unesené lietadlá do Dvojičiek. A bez najmenšej stopy po irónii si pomyslí: Nám ostatným ste narobili len problémy.
(s.367)

   Rovnako nezabúda ani na naturalistické popisy. Nepreháňa, len občas šplechne čitateľovi do očí krv, či nejakú nechutnosť a on v tú chvíľu má chuť knihu zatvoriť. Ale nemôže. Príbeh ho pohltil, musí sa dočítať do konca.
   Samozrejme, nevadilo by, ak sa text mierne preškrtal. Stephen King je už raz taký. Potrebuje vysvetliť všetky maličkosti, no jeho štylistika je už rokmi vycibrená, takže po mierne naťahovanej strednej časti príde aj ľúto, že sa s finále nevyhral ešte viac.
   Román nesadne každému. To je samozrejmé. Niekomu bude vadiť, že napriek autorovmu menu, nejde o horor. Iného rozčúli silná neprofesionalita postaršieho policajta, prípadne, že zločinec nie je žiaden Moriarti, aj keď sa snaží.
   Prednedávnom som sa bavil s ľuďmi, ktorí čítajú, čítajú veľa, no napriek tomu kingovky odmietajú vziať do rúk. Nevedia prečo, no nedokážu im prísť na chuť. Samozrejme, je v tom viacero aspektov, no po dlhšej diskusii sme prišli na jeden spoločný. Vraj ich Kingove diela znepokojujú. Nevedia prečo, no pri čítaní sa necítia dobre, v pohode.
   ... a áno, aj kniha Pán Mercedes je dosť znepokojivá.     


  • Originálny názov: Mr Mercedes
  • Počet strán: 576 strán
  • Väzba: pevná väzba
  • Rozmer: 135×210 mm
  • Jazyk: slovenský jazyk
  • Rok vydania: 2015



pondelok 2. marca 2015

Recenzia: Pomalé skúmanie ticha

Patrick Rothfuss: Pomalé skúmanie ticha

Krásna útla knižka s krásnou obálkou, krásnymi ilustráciami a krásnym príbehom, ktorý ale nie je určený každému.

   Občas sa to stáva. Autor napíše knihu, úspešnú knihu, v ktorej sa objaví postava. Tá postava. Nie je to hlavný hrdina, nie je to nikto podstatný. Napriek tomu sa stane obľúbenou, či už medzi čitateľmi, či u samotného spisovateľa.
  A potom vznikne príbeh. Musí vzniknúť príbeh. Čitateľ totiž chce poznať osudy Tej postavy a rovnako aj autor chce poznať jej osud. V pôvodnej knihe je o nej iba zmienka a tá nestačí.
  Najtajomnejšou ľudskou bytosťou Temerantu, sveta, ktorý autor popísal v (zatiaľ nedokončenej) Kronike kráľovraha, je určite Auri. Čudná dievčina žijúca v hlboko pod univerzitou v takzvanom Podsvete. Príbeh novely Pomalého skúmania ticha je práve o nej. Aj keď je to vlastne príbeh-nepríbeh, nakoľko sa na tých približne sto šesťdesiatich stranách veľa neudeje.
   Auri žije v tme, ktorú zaháňa svetlom foxenu a čaká naňho. Vie, že on príde o sedem dní a ten čas vypĺňa maličkými dôležitosťami. Jeho meno nie je spomenuté a ani nie je dôležité. Čitatelia, ktorí poznajú Rothfussovu predchádzajúcu tvorbu (Meno vetra a Strach múdreho muža) dobre vedia, o koho ide. Ostatní naopak tápu. Nechápu Aurine myšlienkové pochody, jej túžby, pocity, sny. To, ako sa pozerá na svet a prečo majú pre ňu taký veľký význam maličkosti, ba až úplné banality, v tejto novele nie je vysvetlené vôbec. Sama útla kniha je ako jej hrdinka. Záhadná, čudná, nie úplne pochopiteľná. A pritom vo svojej podobe dokonalá.
   Zaujímavý je aj spôsob, akým je text napísaný. Dej odsýpa pomaly, priama reč úplne chýba, rovnako aj akýkoľvek náznak akcie. Naopak, je plný lyriky. Knižka dýcha hrdinkinými myšlienkami, ktoré napriek temnému priestoru, v ktorom  žije, sú plné životného optimizmu.

   Vo svojom vnútri pohľadala svoje vlastné dokonalé meno, a hoci jej to zabralo dlhú osamelú chvíľu, napokon ho uchopila. Bolo roztrasené a slabé. Vystrašené. Vybielené. Na okrajoch sa stále jagalo. Ešte vždy jej patrilo. A žiarilo.
(s.68)

   Malou chybou na kráse ostáva iba brožovaná väzba. Táto knižka si zaslúžila rovnaký formát, ako majú oba predchádzajúce Rothfussove romány. Lepšie by sa potom vynímala na poličke a nemusela by sa krčiť medzi svojimi staršími a objemnejšími bratmi.
   ... a napokon, ... aj Auri by sa z nej tešila viac.  

Dá sa kúpiť: www.bux.sk/knihy/216962-pomale-skumanie-ticha.html

  • Originálny názov: The Slow Regard of Silent Things
  • Počet strán: 176 strán
  • Väzba: brožovaná väzba
  • Rozmer: 125×200 mm
  • Jazyk: slovenský jazyk
  • Rok vydania: 2015  

     

pondelok 2. februára 2015

Recenzia: Zoe

Ján Mrva: Zoe

...alebo akčný román pre (sci-fi) panicov

   Svet po tretej svetovej vojne. Konkrétne oblasť bývalých Spojených štátov amerických. Tajná základňa a v nej geneticky upravení jedinci, ktorí sú cvičení k boju a zabíjaniu. Projekt podporovaný korporáciou ZORIN ale nie je až taký úspešný, ako sa predpokladalo, preto sa naskytne otázka, čo s defektnými subjektmi. Je potrebné ich odstrániť. Ale jeden subjekt prežije. TF-075 – Zoe.
   Toľko k príbehu.
   Román Zoe je na slovenskej literárnej pôde najskôr ojedinelým javom, nakoľko som sa (aspoň ja osobne) doteraz nestretol s tak akčne poňatou vedeckou fantastikou. Nájdeme v nej inšpirácie z filmov typu: Dlhý bozk na dobrú noc, Ostrov, možno aj Lola beží o život.
   Kniha má jednoduchý príbeh, jednoduché prostredie, jednoduché postavy a jednoducho sa aj číta, čo je jej veľkým kladom. Napriek väčšiemu počtu strán (konkrétne 463, čo je na románového debutanta úctyhodné číslo) sa dá zhltnúť za víkend, zdatní borci by ju dočítali možno i za pár hodín. A je tam aj sex. Tiež jednoduchý, ale to teraz si to zoberme po poradí.
   Jednoduchý príbeh: Už som ho načrtol v úvode. Čitateľ nič prevratné nemôže čakať. Zoe samozrejme utečie a namiesto toho, aby sa schovala do toho najmenšieho myšacieho zadku, začne žiť skoro plnohodnotný život. Zamestná sa, nájde si chlapa (aj ženu), keď jej to v zamestnaní začne škrípať (nie vlastnou vinou) pridá sa k žoldnierom, ktorí bojujú proti Mexikáncom (vlastne Texasanom - čert jak ďábel). Keďže ju všemocná spoločnosť Zorin nedokáže vypátrať (dokáže, ale ona im furt ubzikne), dievčina sa sama rozhodne, že im natrhne zadky.
   Dúfam, že som toho veľa nevyzradil, aj keď vlastne nič vyzradiť nešlo. Nanešťastie autor i náznaky možnej tajomnosti (kam sa podela dcéra pani Allisonovej; ako to dopadne so vzťahom Zoe-Aiden ) vyrieši šmahom ruky.
  Jednoduché prostredie: Mrva síce situoval dej do USA po tretej svetovej, žiadnu postapokalypsu, prípadne supertotalitu nečakajme. Ľudia si žijú podobným spôsobom ako napríklad dnes na Slovensku (z čoho môžeme vyvodiť zaujímavé otázky: Nežijeme my v postapokalyptickom svete? Alebo v totalite?). Ak by bol príbeh zasadený napríklad do Mandžuska, Maďarska, alebo hocikam inam, nič by sa nezmenilo. Aj tých sci-fi srandičiek je akosi pomenej. Nie sú totiž skoro žiadne.  
   Jednoduché postavy: Postáv nie je veľa a nie je ťažké sa v nich vyznať. Ani v ich myšlienkových pochodoch. Psychológia išla stranou. Dokonca samotná hrdinka, hoci má dvadsať a je v krízovej životnej situácii, problémy rieši sťa pätnásťročná pubertiačka, ktorá si uvedomila najmä to, na čo všetko môže slúžiť tá dierka medzi nohami. Horšie sú na tom azda už iba jej protivníci a priateľ, ktorý je akoby vystrihnutý z kníh Rosamunde Pilcherovej.
  Jednoduchý sex: Sex je pridanou hodnotou celej knihy. A je príjemný. Nejde o žiadnu drsnú erotiku, aj keď sa Mrva odvážil písať o milostných avantúrach dosť otvorene, čo pre daný žáner nie je celkom bežné. Takže si  to hrdinka rozdáva so ženou, s chlapom, s inou ženou, iným chlapom. A ešte jednou ženou. Súlože sú síce samoúčelné, neposúvajú dej príliš dopredu, no mladších čitateľov iste potešia (a starci nech si pustia porno na VHSkách).
   Jednoduchý text: Asi najlepšie na celej knihe s jednou malou (ale výraznou) chybičkou je štylistika. Autor sa nezapodieva prílišnými opismi, dejovú líniu posúva dopredu rýchlym tempom. Problém je v preskakovaní z minulého času do prítomného, čo v konečnom dôsledku pôsobí kontraproduktívne. Už tu nejde o historický prézent, ale vyslovene o chybu.
   Jednoduchý verdikt: Kniha zaujme, kniha poteší, kniha spĺňa predpoklady na odpočinkové čítanie. V závere si autor nechal otvorené dvierka pre prípadné pokračovanie, ktoré by eventuálne mohlo byť ešte lepšie, ak autor prijme pripomienky čitateľov.
...a začne dôverovať aj profesionálnym ilustrátorom, lebo tá obálka, ktorú sám nakreslil, naozaj nestojí za veľa.        


  • Počet strán: 464 strán
  • Väzba: brožovaná väzba
  • Rok vydania: 2014
  • Vekové odporúčanie: 18+