Recenzia - Reťazec skazy

Fredrik T. Olsson – Reťazec skazy

  

Severská literatúra je v móde. Máme tu storočného starčeka, ktorému sa zachcelo vyliezť z okna. Máme Nesba, hororového Lindquista, na poličke sa vyníma Millennium a v kúte sa krčí Pipi Dlhá Pančucha. A tak ďalej, a tak ďalej. Chýba nám už iba ak nejaký scenár. Nejaký scenár?

     Na Reťazec skazy sa internetom šíria samé ódy. Je v ňom dychberúca akcia, nečakané zvraty, šokujúce odhalenia, od knihy sa nedá odtrhnúť. Prípadne – je to náročnejšie čítanie pre dospelých. Pravda, aspoň tá moja pravda, je ale niekde inde.

   Príbeh – Istá spoločnosť zistila, že máme niečo strašné zakódované v našom DNA. Preto si najme (lepšie povedané ukradne) vedcov, ktorí majú zistiť, čo to je. Zistí sa, že v DNA je zakódovaná dosť frustrujúca budúcnosť ľudstva a následne ich napadne spásonosná myšlienka, ako z tej šlamastiky von. A vymyslia vírus, blbci jedni. Inak povedané – stačilo dať dokopy Armagedon, Nákazu (vynikajúci film) a niečo od Michaela Crichtona.

   Myšlienka ale nie je zlá ako jej prevedenie. Ak do sto päťdesiatej strany človek nevie, o čom vlastne číta, začína si zúfať. Ak sa ešte aj na strane dvestopäťdesiat len vysvetľuje, má chuť roztrhať knihu zubami. Tu už nejde o navodenie tajomnosti, toto je mučenie čitateľa! Niektoré veci sa mi dokonca zdali zbytočné. Napríklad súvislosť s klinovým písmom. Napriek nekonečne zdĺhavým vysvetľujúcim pasážam som sa nedozvedel, prečo sa tam spomínajú staroorientálni Sumeri? To aby autor mohol do deja zakomponovať fešnú doktorandku archeológie? 

Postavy – lekvárové. No dobre, poviem to slušnejšie – nezaujímavé. Hlavná postava kryptológ William sa hneď v úvode snaží spáchať samovraždu, len aby sa o pár kapitol neskôr zubami-nechtami držal života. A ani s ostatnými postavami si čitateľ nepodá ruku. Ak náhodou nejaká zomrie (a verte mi, že zomrie – veď ide o katastrofický thriller), bude mu to úplne fuk.

Štylistika (juj – aké čudné slová používam) – lepšie povedané, štýl písania. Vety sú krátke a úsečné, ktoré vlastne nič nepovedia, iba naznačia. Takže s dychberúcou akciou pozor! Väčšinou akcia ani nie je popísaná – iba jej náznaky. Ako keby ste kaskadérovi nejakého béčkového filmu naznačili: „Tak, teraz skočíš pod auto a nejako to už dopadne.“ A na čítajúcom ostáva domyslieť si, ako to dopadlo.  Nanešťastie, takýto štýl stráca dych aj pri vykresľovaní atmosféry a pomaly začne nudiť.

Scenár – autor je v prvom rade scenárista a Reťazec skazy je jeho prvotinou na poli beletrie. To, že filmové práva už kúpila spoločnosť Warner Bros., ma zo stoličky nedvíha. Veď koľko filmových práv sa už pokúpilo?! Radšej by som na plátne videl Priechod od Justina Cronina (prípadne Červenákovho Rogana), ale to je čisto moja osobná vec. Čo je už ale menej osobné, že Olsson neponúka beletristicky kvalitný produkt, ale iba rozšírený scenár.

Záver – Internetové ódy sú do veľkej miery hlasom ľudu. Kladné ohlasy prehlušujú záporne a mne je to vlastne jedno. Čas ukáže, či sa z Reťazca skazy stane hit, alebo zapadne prachom, ako mnohé iné a často oveľa lepšie literárne diela, než je táto kniha.

Čas ukáže, či som mal pravdu, alebo som sa mýlil.

... a ak som sa mýlil, tak ... pardon. 

Dá sa kúpiť: http://www.bux.sk/knihy/207239-retazec-skazy.html    

• Originálny názov: Slutet på kedjan
• Počet strán: 535 strán
• Väzba: pevná väzba
• Rozmer: 125×200 mm
• Hmotnosť: 480 g
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2014

Recenzia - Dotyky budúcnosti

Dotyky budúcnosti – antológia slovenskej sci-fi

Ahoj! Tak som dnes dočítal tú knižku, čo som si zohnal na IstroCone. Volá sa Dotyky budúcnosti a je to antológia slovenskej sci-fi. Alebo slovenského sci-fi? – to naozaj neviem. Ide o to, že som človek, ktorý je často mysľou v minulom storočí, tak som bol zvedavý, aký pohľad majú naši autori na (zväčša) vzdialenú budúcnosť. A vieš, že všelijaký! No, radšej Ti to všetko popíšem.

Deň prvý – Začal som čítať až podvečer. To vieš, v robote samá robota, doma samá robota. Normálne som sa tešil, že trocha vypnem, kým sa uložím do perín a zaspím. Nevypol som. Prvá štvorica príbehov, to boli skôr len také výjavy nereálnej budúcnosti, než regulárne poviedky. Jozefa Žarnaya pozná určite každý. Kto by ho nepoznal?! Na jeho Tajomstve Dračej steny som vyrastal a rovnako na ňom vyrastali všetci môjho veku. Aspoň tí, čo nehrali futbal, skrývali sa pred staršími a silnejšími a snívali o tom, že raz zažijú také dobrodružstvá ako mladí hrdinovia jeho kníh.

   Jozef  Žarnay prispel do antológie krátku poviedku  Učiteľka angličtiny. A... a nepáčila sa mi. Možno sa iným páčiť bude, no nostalgia je sviňa a spomienky na Dračiu stenu nič neprekoná. Viem, som subjektívny, ale... ale ... našiel som tam aj jednu menšiu logickú chybu.

   Potom je tu Umelec života. Veľmi milý príbeh, škoda, že krátky. Je to jeden z textov, ktoré ma prinútili moje ústa skriviť sa do úsmevu. Jeho autorom je Jozef Tallo.

   Tretí bol Strom od Ondreja Kruga. Príbeh so zaujímavou myšlienkou, že zo stromov sa dajú získať informácie o minulosti.

   Aj Alexandra Pavelková (áno, to je tá osôbka, ktorá toho už napísala celkom dosť, napríklad cyklus kníh o vedme Vimke) prispela do zborníka. Jej Súkromná záležitosť je príjemným akčnejším oživením zborníka. Veď, kto by nemal chuť čítať o postave, ktorá vzrastom, vekom a trocha aj myslením pripomína Hit-Girl z Kick-Ass?

   A potom je tu Smetisko. Piaty z príbehov a prvý, pri ktorom som si uvedomil, že som si zabudol zavrieť ústa a slintám na knihu. Takto nejako má vyzerať správna sci-fi poviedka! Takéto zvraty, takýto nečakaný záver, takúto depresívnu atmosféru, takúto myšlienku, takúto... Ja neviem, čo ešte. Musel som si otvoriť Johnyho Walkera, z mrazničky vybrať zopár kúskov ľadu (jeden z nich bol zmrznutý karfiol, no aj to sa stáva) a spokojne rozdýchať to, čo mi poviedka dala.

   Prvý deň bol za mnou a ja som skonštatoval, že kniha má celkom dobrý rozbeh. A nielen kvôli Smetisku Jozefa Girovského.

Druhý deň -  Takéto rána nemám rád. Mrholí a je kosa. Nechce sa mi vstávať z postele. Nalistujem si ďalšiu poviedku a čítam. Zisťujem, že som radšej mal vstať a vykašlať sa na ňu. Naozaj... nestojí za veľa. Volá sa Tri farby a v pozadí príbehu sú akési boje na Slovensku. Maďari vs. Slováci, alebo také niečo. Akože politfiction. Alebo pokus o vtip? Tak, toto Štefanovi Huslicovi nevyšlo.

   Mal som pokazený celý deň. Vlastne cele doobedie. Motor auta na sračku, moja hlava na sračku, a tá poviedka mi k nálade nepridala. Už som ani nechcel znova sa do knihy začítať. Donútil ma iba manželkin argument – Ak nemáš čo robiť, tak choď sa malou do von. Mal som čo robiť. Znova som otvoril Dotyky budúcnosti.

   Zasaď strom, predaj dom (autor Juraj Toman). Príbeh o tom, čo má robiť človek, keď zistí, že je poslednou osobou na našej planéte. Hneď sa mi nálada zlepšila. Povzbudený hltavo sa púšťam do ďalšieho čítania.

   Tamagoči. Vždy som túžil mať tú malú elektronickú potvorku, ktorá by ma nútila, aby som sa o ňu staral. Samozrejme nie takú, o akej píše Marek Eliáš. Poviedka v sebe obsahuje zaujímavú myšlienku o rodičovstve a mám pocit, že sa v budúcnosti môžu autorove vízie naplniť.

   Michal Hvorecký a jeho Mrakodrap - čo o ňom napísať? Možno to, že ako čitateľ nečítam iba fantastiku. Aj Hvoreckého som čítal. Nie všetko, iba pár diel. A ani tie sa mi nepáčili. Rovnako ako táto poviedka. Bola skôr iba vykreslením budúcnosti, akýmsi obrazom, no príbeh chýbal. Dokonca som si dal poznámočku, že je to druhý najslabší text z celého zborníka. Asi som chybný, či čo. Mnohým sa totiž Hvorecký páči a teraz na mňa budú kydať. No a čo.

   Posledný kus, čo som v druhý deň (vlastne už večer, nakoľko sa stmievalo a Jojka začala nezmyselne prerušovať svoje reklamy akýmsi Panelákom) prečítal – Smietka si a v popol sa obrátiš. Nálada sa mi vrátila. Znova scifíčko podľa môjho gusta. Roboti, mimozemšťania – space opera ako lusk. Po dočítaní odkladám knihu a vŕtam sa v DVDčkach, kým nenájdem StarTrek s kapitánom Pickardom. Anton Štiffel ma svojím dielkom tak navnadil, že som ešte chvíľu chcel ostať medzi hviezdami v tajomne hlbokého vesmíru (Aj keď Wesleyho Crushera by som najradšej vymazal phaserom)

Tretí deň – ráno sa na mňa usmiala Zuska Stožická. Nie naozaj, aj keď ... ani to by mi nevadilo – úsmev má pekný (a za chrbtom Hromovlada). Jej príbehy mi vždy dokážu urobiť náladu. Keď mi je smutno, prečítam si jej Mamuta farby malinového lekváru a hneď je mi ešte smutnejšie. Teraz to nebolo inak. Črepiny z oblohy. Estetické, poetické sci-fi, ktoré sa nečíta kvôli príbehu, ale kvôli nálade, akú v čitateľovi autorka dokáže vyvolať.

   Nejedzte papriku – tak sa volá text Michala Jedináka a poviem o ňom len toľko, že je super. Fakt. A ja tomu príbehu naozaj verím. Vieš, čo uvidíš, keď budeš jesť štipľavú papriku a následne si prejdeš prstami po očiach? Správne – to isté, čo po dvoch fľaškách tequily. S tou tequilou som to vyskúšal, myslím, že v blízkej dobe overím pravosť poviedky aj na paprike. Bude fungovať. Určite. Odporúčam prečítať.

   Puma a tošiba – tak toto je číslo jedna! Myslím v tom najhoršom. Poviedka sa síce dostala do finále Ceny Fantázie v roku 2004, no mňa zaujala iba tým, že ma nezaujala skoro ničím. Námet podobný Smetisku Jozefa Girovského, spracovanie ... no, ehm - slang, argot – beriem to, ale nie na úkor čitateľnosti!

Tretí deň o tri hodiny neskôr – musel som si dať kakavko s piškótkami, aby som na Tomáša Knappka a jeho Pumu aj s tošibou zabudol.

   Pustil som sa do ďalšieho bádania slovenských sci-fi poviedok a ... ejha - Môj vesmír Lucie Droppovej ma zvona dostal do správnych koľají. Dystopický príbeh o tom, ako ľudstvo dokázalo zasviniť svoju rodnú planétu a teraz to robí s vesmírom. Dobré mottá, dobrá atmosféra a príbeh, ktorý skončí v tom najlepšom. Škoda. Ako úvod k dlhšiemu dielu úžasné.

   „Keby sme dostali do daru tri vesmíry, stačilo by pár letov a všade by to vyzeralo ako u nás doma.“ – nie je to nádherný citát? Téma k maturitnej úvahe ako vyšitá.

   Cestovanie v čase. Konečne niekoho napadlo písať aj o tomto vedecko-fantastickom fenoméne. A Diana Laslopová to zvládla skvele. Jej Zmena sa neberie úplne vážne (s tými kondómami to bol skvelý nápad) a pritom záver v sebe nesie pochmúrny náboj. Pekná, naozaj pekná poviedka.

   Perly z Huerfanu – ak mi táto poviedka niečo mala pripomenúť, tak určite Firefly. Skús si ju najprv prečítať, potom si pozrieť tento seriál. Alebo opačne. Loď, politický systém, dokonca aj postavy sú si podobné. Diana Majerová však píše dobre a ešte lepšie sa to číta. Alebo opačne.

   Tak, pre mňa sa skončil tretí deň. Stačilo? Ak nie, počkaj si na štvrtý. To už knihu určite dočítam.

Štvrtý deň – je sychravo, von by som ani psa nevyhnal. Nanešťastie ja do práce musím. Beriem si so sebou knihu. Vedenie nie je v robote, nik ma nebude rušiť. A ani neruší. Tak čítam.

   Granátový vesmír je ... je ... je, no, tak trocha ťažšie čítanie. Nie štýlom, ako je text napísaný, skôr informáciami, ktoré čitateľovi dáva a potom vyžaduje, aby ich potom dokázal pochopiť. Niečo ako Mučená hviezda od Herberta. Nepoznáš? Nevadí. Prečítaj si túto poviedku. Napísala ju Jana Plauchová.  To je tá osôbka, ktorá nedávno vydala sci-fi triler Večnosť omylov. Ešte som tú knihu nečítal, sú však na ňu dobré ohlasy, takže možno raz sa dostanem aj k nej. Inak – autorka študovala všetky možné –ógie a -ómie(systematická aj molekulárna biológia, astronómia, ekológia) tak si vieš predstaviť, s akými informáciami pracuje v texte.

   Requiem za zázrak – alebo „Plány v plánoch iných plánov.“. Viem, je to z Duny a táto poviedka nemá s Dunou nič spoločné. Možno tie plány v plánoch... Ide o to, že nás zotročili mimozemšťania. Všetkých. Jeden chlapík sa zaľúbi. Do mimozemšťanky. Ďalšiemu (mimozemšťanovi) sa to nepáči a potom začnú plány v plánoch. Trocha lovestory, trocha špionáž, trocha akčný príbeh. Poklona autorke – Lia Halčínová.

   Veterán – príjemná jednohubka o starom vojnovom veteránovi. Sestry Droppové sú zárukou kvality a Zuzana Droppová túto poviedku dobre ukočírovala. Dokonca aj narábanie postavy so zbraňou je uveriteľné. Kde sa to v tých ženách berie?

A posledný text – Tadáááááá! Prach a Mungo. Slintám, zízam na písmenká a ticho závidím, že niekto dokáže dať na papier takýto kvalitný text. Nechcem o ňom prezradiť nič, až na to, že u mňa je to numero uno z tohto zborníka. Vesmírne sci-fi  to je moja srdcovka. A Marek Slabej mi týmto príbehom znova spôsobil arytmiu srdca (predtým to bolo jeho Otázkou porozumenia z Ceny Fantázie).

   Končím. Je po pracovnej dobe. Končím v robote, končím aj s knihou. Ešte som nestihol prečítať záverečnú esej Miloša Ferka, ktorá zaiste musí byť kvalitná ako vždy, nestihol som Vydavateľskú bodku, no už nič nezmením na fakte, že tento zborník je krásnou ukážkou toho, ako sa slovenská vedecká fantastika môže bok po boku postaviť tej svetovej a a pritom stáť vzpriamene a hrdo.

Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=187001

• Počet strán: 272 strán
• Väzba: pevná väzba
• Rozmer: 125×205 mm
• Hmotnosť: 450 g
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2014